Utečenci, emigranti a hostitelia

11. februára 2015, viktor33, Nezaradené

(v Maďarsku vysadili niekoľko stoviek kosovských utečencov z vlaku)

Európske krajiny sú vystavované čoraz silnejšej imigrácii z ázijských a afrických krajín. Nakoľko títo svoju krajinu opúšťajú viac menej ilegálne a do hostiteľských krajín prakticky vždy prichádzajú ilegálne, mylne ich všetkých označujeme za utečencov. Pritom nielen radoví občania ale aj politici či štátnici (vrátane našich) nemajú v tomto jasno, kto vlastne je skutočný utečenec. Do USA taktiež prúdia tisícky ilegálnych imigrantov. Nepostrehol som, aby sa o nich hovorilo ako utečencoch.

Utečenci

Utečenci sú ľudia, ktorí následkom nejakej pohromy či udalostí boli nútení opustiť svoje domovy, napríklad, živelné pohromy, vojny, revolúcie. Utečenec pritom nemusí opustiť ani vlastnú krajinu. Veď ešte žijú aj občania Slovenska, ktorí počas rokov 1944-45 zažili osud utečencov. Sám som bol takýmto utečencom od konca decembra 1944 do marca 1945. V takýchto časoch aj platí povinnosť týchto ľudí prijať a poskytnúť im pomoc. No skutoční utečenci považujú svoj tento svoj stav za dočasný a ako náhle im to pomery dovoľujú, vracajú sa do svojich domovov. Ruskí utečenci mali pre túto situáciu výraz : „Utečenci sedia na kufroch“.

Preto by mala platiť zásada dočasného azylu. Teda po ukončení príčin, pre ktoré museli títo ľudia svoj domov opustiť, aby sa tam vrátili.

Dnešní „utečenci“ sa po normalizovaní pomerov v domovskej krajine sa prakticky domov nevracajú, oni na to ani nikdy nepomysleli. Najmä z Kosova odišlo do západnej prúdia ďalší. Pred kým, či pred čím dnes utekajú? Títo „utečenci“ ilegálne migrujú so zámerom nájsť trvalé bydlisko v novej „zasľúbenej zemi“, vo viere, že my sa budeme o nich starať- Pritom ak dochádza k migrácii pre ďalšie bezproblémové spolunažívanie „hostí a hostiteľov“, je základnou podmienkou aby mali obidve skupiny „rovnakú krvnú skupinu“ nie vo „farby pleti“, ale  najmä v kultúre a to v celom rozsahu vrátane vierovyznania. Po boľševickej revolúcii opustilo Ruskú ríšu státisíce jej občanov. Oni utekali naozaj preto aby si zachránili svoje životy. Títo ľudia spočiatku verili v návrat do domoviny. Najprv verili, že ich stav je dočasný. Potom sa bezproblémovo zapojili do života hostiteľských krajín kde často boli aj prínosom. Rokmi bezproblémovo splynuli a dnes po nich zostali iba mená ktoré majú ich potomkovia. Stalo sa to tak preto, že to boli Európania a kresťania, teda boli „pokrvne blízki“. Na strane druhej Rómovia sú v  Európe už viac ako šesťsto storočí a nesplynuli. A hlavným dôvodom tohto stavu je to ( a uvedomme si to konečne), že v skutočnosti oni nechceli a nechcú prijať spôsob života „hostiteľov“, to je základný problém spolunažívania. A toto čaká západnú Európu s africkými a ázijskými imigrantmi, najmä moslimami. Opakujem, položil si niekto otázku koľko „utečencov“ sa vrátilo do Kosova? Opak je pravdou, stále „utekajú“. V roku 2O12 požiadalo 272 000 „utečencov“ o azyl v Európe. Títo prišli sem zo zámerom nie dočasne tu prečkať, ale trvalo tu zostať ale aj  nikdy sa neprispôsobiť. V hostiteľských krajinách sa správajú vyslovene agresívne uplatňovaním svojej kultúry, ktorá v skutočnosti predstavuje najtemnejší stredovek.

Položil si niekto otázku prečo títo moslimskí utečenci utekajú do ďalekej Európy s cudzou kultúrou a nehľadajú útočisko v blízkej moslimskej krajine s rovnakou kultúrou, kde by bezproblémovo mohli praktizovať svoje zvyky vrátane vierovyznania? A prečo tieto bohaté moslimské krajiny   nevytvárajú podmienky pre ich prijatie? A či by ak by sme „utekali“ do týchto krajín dovolili nám praktizovať našu kultúru. Či namiesto realizácii megalomanských stavieb by nemali pre týchto ľudí zúrodňovať púšť a tak podať pomocnú ruku „spoluveriacim“?

V čase vojny bolo možno určiť povinnosť poskytnúť utečencom ubytovanie aj nariadením. No títo sa nielen bezproblémovo správali, ale hneď ako to situácia dovolila sa vracali do svojich domovov. Preto treba voči týmto „hosťom“ zaujať dôsledný postoj : Ak sa vám tu nepáči naša kultúra, môžete slobodne odísť.

Tak ako občan má právo pustiť, alebo nepustiť do svojho obydlia, či pozemku cudziu osobu. Tak musí mať to právo aj štát. A nielen právo aj povinnosť voči svojim občanom. Ak má niekto iný názor tak príďme a postavme si v jeho záhrade stan či maringotku, alebo ešte lepšie odsaďme mu časť jeho bytu, lebo nám sa u neho páči. Preto je konečne najvyšší čas začať týchto „utečencov“ začať nekompromisne vracať domov.